Celý život v kufri – tak šetrne necestuje pani Colchica. Takmer osemdesiat veľkých aj malých kufrov, celý svoj majetok, ťahá so sebou. A tu jej skríži cestu muž, ktorý absurdne cestuje s minimálne rovnakým počtom kufrov a v tomto chaose skutočne chytí jeden z kufrov pani Colchica. To je predsa neskutočné! Napokon, každý z jej batožín je riadne označený menovkou a nálepkou s obsahom. Nápad, na ktorý by chaotický snílek pán Papel nikdy nepomyslel. Ten by maximálne pripevnil svoje vlastnoručne vyrobené papierové kvety na kufre. Ale o týchto diskusiách sa pani Colchica nechce vôbec zdržovať. Ponáhľa sa, aby konečne niekde dorazila! „Ide o cestu a nie o zastávku. Čím rýchlejšie odtiaľto odídeme, tým lepšie,“ hovorí. Pán Papel o tom zmýšľa úplne inak; nielenže je presvedčený, že sa raz náhodou „doplatí“ k svojmu cieľu, on vôbec nechce pokračovať, radšej sa chce najesť pri pekne prestretom stole s temperamentnou pani Colchicou.
„Toto stretnutie možno chápať aj ako modernú parábelu o tých prvých chvíľach veľkej lásky: Všetky tie kufre, ktoré sa počas života nazbierali, ktoré ťaháte na ceste niekde, pri hľadaní niekoho. Všetky pochybnosti, zmeškané príležitosti a nespravodlivosti, ktoré rozdávate a nanešťastie spätne ľutujete. A predsa čaro, ktoré tomu všetkému prináleží,“ napísal Frankfurter Rundschau pri príležitosti nemeckej premiéry v roku 2006.
Chcem len niečo povedať, pretože. Neskôr budete preč a potom je samozrejme neskoro. Papel